Situácia vôbec nie je jednoduchá nielen na Slovensku ale na celom svete. Všetky vlády po každom náraste „nakazených“ či „infikovaných“ koronavírusom si pokladajú za povinnosť prijať nejaké opatrenia. Niekedy užitočných, niekedy – podľa mojej mienky – formálnych. Len aby sme niečo prijali. Také opatrenia sú podľa mňa zákazy nočného vychádzania. Ale Slovensko je i v tomto smere „premiant“. Kým prakticky v celej Európe je zákaz vychádzania v noci, na Slovensku je zákaz vychádzania cez deň a povolené vychádzky sú od 01.00 do 05.00. Zvláštne.
Takisto keď sledujeme dianie v iných krajinách, kde je neustály nárast prípadov COVID – 19, prijímajú síce opatrenia, ale opäť sa zdá, akoby vlády tieto opatrenia realizovali iba aby ich nemohol nikto obviňovať že nič nepodnikli. Nechcem tu polemizovať o jednotlivých štátoch a opatreniach, lebo je ich toľko a každý deň sa to mení, že by človek musel denne sedieť pri správach a ak nepotrebuje cestovať do danej krajiny, tak by mu to i tak na nič nebolo. Vo všeobecnosti platí, že každá krajina sa snaží zredukovať spoločenský styk na minimum pri maximálnej snahe zachovať fungovanie ekonomiky.
Pri bežnom sledovaní v okolitých štátoch však musíme nutne porovnávať. V tejto súvislosti sa dá hodnotiť i experiment celoplošného testovania na Slovensku. (myslím, že termín „experiment“ sedí na sto percent). Nielen že rozhodnutie o celoplošnom testovaní bolo prijaté unáhlene, bez komunikácie s pani prezidentkou, verejnosťou, podnikateľmi. Ale myslím že i bez ohľadu na efektívnosť celého experimentu. Teraz nejde o to, či kroky boli oprávnené a či účasť na celoplošnom testovaní bola povinná či dobrovoľná. Každý súdny človek si vie urobiť názor, či je niečo „dobrovoľné“ ak je táto dobrovoľnosť niečím podmienená. Ťažko povedať, aká by bola účasť občanov, ak by to bolo skutočne dobrovoľné, pravdepodobne by bola účasť veľmi nízka. Z tohto pohľadu sa dá motivácia organizátora pochopiť.
Myslím že netreba pochybovať o dobrom úmysle usporiadateľa/ov tejto akcie – snaha o eliminovanie šírenia nebezpečného vírusu a minimálne spomaliť počty nakazených, ktorí budú potrebovať hospitalizáciu nedajbože na jednotke intenzívnej starostlivosti. Tento úmysel sa pravdepodobne sčasti i vydarí, súdiac podľa údajov o počtoch otestovaných a počte pozitívnych.
Otázka však je: ak sa v prvý deň otestovalo 2.5 mil. ľudí a testy zachytili približne jedno percento (podobné percento nakazených sa pravdepodobne potvrdí i v druhý deň testovania), či táto akcia bola efektívna. Stálo za to úsilie desiatok tisíc zdravotníkov, vojakov, policajtov, záchranárov, samospráv a ostatných? Nehovoriac o pravdepodobne obrovských nákladoch za ochranné odevy, rozvozy testov, materiál, nebezpečný odpad, odmeny a ďalšie položky. ( o cene za testy nehovoriac, tie sú snáď v poriadku).
Nikto samozrejme nemohol dopredu vedieť, ako celoplošné testovanie dopadne. Dopadlo snáď dobre, uvidíme po vyhodnotení celkových čísiel. A určite je i určitým prínosom. Najviac je však zarážajúce, prečo tento experiment muselo ako prvé absolvovať Slovensko. (celoplošne testovalo tuším Monako alebo Luxembursko). Chceme byť za každú cenu prví alebo ide o zdravie občanov? Prečo sme radšej neprenechali prvé miesto napríklad Českej republike, kde sú tie čísla oveľa oveľa horšie ako u nás? Práve dnes potvrdil český premiér, že určite celoplošné testovanie robiť nebudú. Nakupujú síce 10 miliónov antigénových testov, ale budú ich používať regionálne a pre najohrozenejšie skupiny. V Rakúsku sa budú antigénové testy používať hlavne na letiskách, možno na hraniciach, kde by to mohlo pomôcť.
K dnešnému dňu slovenský premiér stále hovorí o tom, že určite bude i druhé kolo celoplošného testovania, „možno s výnimkou niektorých okresov“. Nechajme sa prekvapiť, či budú zohľadnené výsledky prvého kola. Ak by sa totiž celoplošné testovanie nekonalo, pri počte infikovaných cca 2.500 denne spoľahlivejšími PCR testami by sme tých 25.000 mohli odhaliť za 10 dní. Nehovoriac o spoľahlivosti antigénových testov.
